autor: Matej Held
Rekordná miera inflácie, ľudia prichádzajú o svoje bývanie, nespokojnosť a strach z chudoby.
Je toto neočakávaný jav spôsobený sankciami a vojnou? Z časti áno, ale z rovnako veľkej časti za ním stojí správanie a naratív, na ktorý sme si ako Európania zvykli a jeho vrcholom je: Plán obnovy - 750 miliárd Eur novo vytlačených peňazí prúdiacich do európskych ekonomík.
Na príval týchto peňazí a hrozbu veľkej inflácie sme poukazovali ešte minulý rok, tak ako množstvo iných inštitúcií ako napríklad INESS. Táto téma sa týka nás všetkých a keďže sme predstaviteľmi platformy, ktorej jadrom všetkých aktivít je samotné podnikanie, máme osobnú zodpovednosť prinášať túto tému do komunity a pre širšiu verejnosť, ktorá nás sleduje. Častokrát sa tiež dostávame do rôznych diskusii, kedy sa nás študenti alebo mladí profesionáli pýtajú, či pracujeme s peniazmi z Plánu obnovy alebo ako na týchto peniazoch založiť vlastné podnikanie.
Prečo na túto tému musíme vôbec diskutovať a prečo sa na ňu nepozeráme všetci kriticky?
Prečo by mal Plán obnovy spôsobovať infláciu a robiť nás chudobnejšími?
Ide o jednoduchú rovnicu, v zjednodušenej forme vyzerá nasledovne:
MV =PQ
where:
M - money supply
V - velocity of money in circulation
P - price level
Q - quantity of goods and services transactions
Za túto jednoduchú rovnicu dostal Nobelovu cenu Milton Friedman, lebo v jednom riadku dokázal opísať fungovanie peňazí.
(Množstvo peňazí v ekonomike) X (rýchlosť ich obehu) = (úrovni cien) X (množstvu transakcií s tovarmi a službami)
Čo v praxi znamená, že ak do ekonomiky vložíme novo “natlačené” peniaze vytvorené Centrálnou bankou (to sú tie, ktoré doteraz v ekonomike neboli a boli vytvorené len na základe rozhodnutia) a rýchlosť obehu peňazí ostane rovnaká a zároveň ekonomika nie je produktívnejšia (nárast peňazí nie je podložený dodatočným vytvorením hodnoty v podobe väčšieho množstva a kvality tovarov a služieb, ktoré ľudia vzájomne obchodujú), tak to, čo sa pohne smerom hore je P (úroveň cien).
Inak povedané 750 miliárd Eur, ktoré sú súčasťou Plánu obnovy sú získané skrytou daňou v podobe inflácie (rastu cenovej úrovne), ktorá z peňaženiek jednotlivcov prenáša hodnotu do peňaženky Plánu obnovy.
Veľká časť našej spoločnosti je tvorená progresívne zmýšľajúcimi ľuďmi. To, čo nás predstaviteľov platformy s nimi spája je to, že oceňujeme ich vzťah k osobnej slobode a myšlienke pokroku. Kde sa však nezhodujeme a je to neresť našich lídrov, je glorifikácia úlohy štátu v našich životoch a ekonomike. Toto je všeobecne problém Európy, ktorý sa od Brexitu stále viac a viac prehlbuje.
Dlhodobo sa snažíme upozorňovať na to, že systém európskych fondov je vlastne návrat k socializmu a je to cesta k chudobe. V našom lokálnom prostredí existuje však narácia, ktorú človek počuje zo všetkých strán: “Keď už tu tie peniaze sú, tak ich treba využiť a mali by ich využiť progresívne zmýšľajúci ľudia s dobrým zámerom.”
Toto je systémová krátkozrakosť, pri ktorej je pre jednotlivca pohodlné získať lacné peniaze (hneď teraz), namiesto toho, aby inflačné peniaze odmietol a staval zdravú a konkurencieschopnú ekonomiku a podnikateľskú kultúru, ktorá svoje plody priniesie neskôr. Pohodlnosť, nedostatok zodpovednosti a zdravého kapitalistického ducha nás bude stáť veľa.
Výsledkom je to, čo dlhodobo predpovedáme - inflačno-socialistická špirála = viac štátnych zásahov a dotácií >> menej zdravej ekonomiky a podnikateľského ducha >> nárast inflácie a inštitúcie odtrhnuté od reálnej ekonomiky >> chudoba >> väčší dopyt po štátnej regulácii a tlačeniu nových peňazí zo strany bežných ľudí, ktorí nerozumejú ekonomike >> viac štátnych zásahov a dotácií
Je viac menej prirodzené (vzhľadom na stav nášho vzdelávacieho systému), že bežný človek sa neorientuje v pojmoch ako inflácia a jednoduché riešenia v podobe regulácie cien, alebo dotácií sú preňho sympatické.
To, čo vnímam ako veľký problém je, že ľudia, ktorí sú považovaní za top vzdelanostných lídrov a ovplyvňujú verejnú mienku a okolie sú buď ekonomicky nevzdelaní, alebo nedokážu myslieť za úroveň ich vlastných benefitov, ktoré v prvom kroku získajú vďaka lacným peniazom z Európy. Lacné štátne peniaze prirodzene korumpujú smerom k názoru “Keď už tu tie peniaze/výhody sú, tak ich treba využiť.
Kým sa toto nezmení, lídri nezačnú hovoriť lacným peniazom “nie” a nevydáme sa ako zjednotená Európa cestou ,,laissez faire” ( tzn. nechaj podnikaniu voľný priebeh“), tak budeme kráčať všetci spoločne (či už dobrovoľne, alebo nedobrovoľne) cestou chudoby.
Koniec-koncov aj výkladná sieň sociálnej demokracie ako Švédsko, postavila svoj úspech na 100 ročnej tradícii ,,laissez faire”, ktorá krajine zabezpečila blahobyt, z ktorého teraz môžu míňať socialisti.
“Švédsko – malá krajina s deviatimi miliónmi obyvateľov na severe Európy – sa stalo zdrojom inšpirácie pre ľudí na celom svete, ktorí veria vo vládou riadený rozvoj a redistribúciu bohatstva.
Ale na tejto interpretácii je niečo zlé. V roku 1950, keď bolo Švédsko celosvetovo známe ako príbeh veľkého úspechu, boli dane vo Švédsku nižšie a verejný sektor menší ako vo zvyšku Európy a Spojených štátov. Až vtedy začali švédski politici vo veľkom vyberať dane a vyplácať príspevky a dotácie, teda prerozdeľovať bohatstvo, ktoré už podniky a pracovníci vytvorili. Najväčšie sociálne a ekonomické úspechy Švédska sa dosiahli, keď Švédsko malo laissez-faire ekonomiku a široko distribuované bohatstvo predchádzalo sociálnemu štátu.
Toto je príbeh o tom, ako sa to stalo. Je to príbeh, ktorý sa musia naučiť krajiny, ktoré chcú byť tam, kde je Švédsko dnes, pretože ak chcú dosiahnuť tento úspech, musia urobiť to, čo Švédsko vtedy, a nie to, čo teraz robí bohaté Švédsko.”
Viac o ,,laissez faire” histórii Švédska sa dočítate v eseji HOW LAISSEZ-FAIRE MADE SWEDEN RICH od Johana Norberga, ktorú vyššie citujem.
Veríme, že tento článok poslúžili svojou malou časťou aj k inému názoru pri kritickej diskusii osobnej zodpovednosti každého z nás k peniazom z Plánu Obnovy. Sami sme zodpovední za to, akú kultúru budujeme a v akej spoločnosti chceme žiť.
Kommentare